Inflácia v Eurozóne dosiahla v decembri 2021 úroveň 5% medziročne. Inflácia bola dominantnou témou celého predchádzajúceho roka. ECB v jeho priebehu postupne upravovala svoju rétoriku. Najskôr nepripúšťala možnosť, že monetárna politika založená na kvantitatívnom uvoľnení môže viesť k rastu cien. Následne označila infláciu za dočasný fenomén spôsobený prerušenými dodávateľskými reťazcami. Až nakoniec uznala, že inflácia tu chvíľu zotrvá. Stále však nevidí dôvod na zásadnejšiu zmenu menovej politiky, to znamená urýchlené ukončenie tlačenia peňazí a zvýšenie úrokových sadzieb.
Zmení sa niečo v priebehu roku 2022? Môžeme očakávať zásadné opatrenia ECB zamerané na potlačenie inflácie? Budú rásť úrokové sadzby? Poklesne inflácia na cieľovú hodnotu 2%?
Kryštálovú guľu síce nemáme, a tak s istotou na takúto otázku odpovedať nevieme, ale pokus o odvážnu prognózu urobiť môžeme.
Krátka odpoveď je – nie. ECB neurobí zásadný obrat vo svojej politike, nezvýši úrokové sadzby, a ak áno, neurobí to v rozsahu, ktorý by bol dostatočný na zásadný obrat vo vývoji inflácie. A prečo?
Súčasná situácia je dôsledkom dlhých rokov nezodpovednej fiškálnej politiky jednotlivých krajín Eurozóny. Najmä Grécko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko, Portugalsko alebo Belgicko, ktoré majú podiel na HDP Eurozóny viac ako 50% dlhodobo zvyšujú svoje vládne zadlženie, ktoré aktuálne významne presahuje 120% HDP. Neschopnosť politických elít robiť fiškálne reštrikcie, potrebné reformy a nepopulárne opatrenia, kupovanie si voličov, verejné projekty „všeho druhu“ nedávajú dôvod predpokladať, že dané vlády budú schopné urobiť zásadné opatrenia v oblasti verejných výdavkov, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na efektívny boj s infláciou.
A ECB? Tá v posledných rokoch preukázala, že na riešení financovania vládnych výdavkov jej záleží prinajmenej tak veľmi ako na cenovej stabilite. Konformita ECB voči expanzívnym vládnym výdavkom bola síce ospravedlňovaná argumentom dlhoročnej cenovej stability, avšak toto alibi už ECB aktuálne k dispozícii nemá. Akékoľvek zásadnejšie kroky však ECB sťažuje práve vysoká miera zadlženosti jednotlivých (v EÚ kľúčových) krajín, kde reštriktívna monetárna politika môže spôsobiť zásadné problémy s financovaním vládneho dlhu (v extrémnom prípade môže viesť k vládnemu defaultu).
Inflácia však každopádne problémom je a má nepriaznivý dopad na obyvateľstvo, čo je ťažké dlhodobo ignorovať. Ak nebudú použité štandardné prostriedky na boj s infláciou, môžeme sa dočkať tých menej štandardných, pričom prvé lastovičky sa už začínajú objavovať. Rétorika obviňovania firiem z chamtivosti, naháňania ziskov na úkor spotrebiteľov neveští nič dobré. Prvé opatrenia v podobe regulácie cien už zaviedlo Maďarsko (benzín, hypotekárne sadzby, vybrané základné potraviny). Opatrenia tohto druhu síce problém neriešia, sú však z pohľadu populistickej politiky veľmi efektívne, pretože umožňujú preniesť bremeno zodpovednosti za infláciu z fiškálnej a menovej politiky na niekoho iného. Ak by sa podobné tendencie začali širšie presadzovať, čaká nás okrem inflácie ešte jedno negatívum navyše – nedostatok a nedostupnosť vybraných produktov.
Ak sa Vám zdá vykreslený scenár príliš čierny a ponurý, máte pravdu. Ak sa však nemá naplniť, je potrebné dúfať v jediné – v zodpovednú fiškálnu a menovú politiku a ich odvážnych predstaviteľov ochotných prijímať ťažké nepopulárne opatrenia.